Ak nás opustí milovaná osoba, nahovárame si, že nad nami niekde bdie, stráži nás zhora, stala sa naším anjelom. V skutočnosti po nej ale ostala obrovská diera. Pokiaľ sa z nášho okolia vytratí takým tichým a nebadaným spôsobom, ako moja stará mama, je to o to ťažšie...u niekoho je život pred smrťou ako horská dráha, ešte plný zážitkov, úsmevov, spoločných rozhovorov, viet, slov....tieto sa u mojej Žofinky vytratili niekedy v období, keď si prestávala uvedomovať svoju existenciu, blúdila dňom stratená, bez sprievodcu. Spolu s hlavou, odišli aj slová a netrvalo dlho, aj ona sama...potichúčky vnoci. Ten pohľad na starého otca plačúceho na kraji postele...toľko rokov každý deň spolu...ako ľavá a pravá ruka, vždy spojení v jedno.
Starý otec nevydržal dlho sám...po chorobe sa vybral za svojou Žofinkou.
Obdivovala som ich súdržnosť.
Aj keď mal jeden odlišný názor, verejne a hlavne pri výchove hrali husle iba jeden tón. Všetky nezhody sa riešili v zákulisí. Hlavne nie pred deťmi. Tak ich to učili a tak to bolo správne. Áno, dnešná doba, voľná výchova, vzťahy sa riešia verejne..všetko sa rieši verejne....bodaj by sme toho ostali ušetrení...bodaj by všetci mali možnosť takejto výchovy....
Nie je deň, aby som sa nepristihla, že na nich myslím. Ak by som aj niekedy popri povinnostiach zabudla, ich usmev na fotke mi to pripomenie. A vtedy si často pomyslím, že nie je ani celkom náhoda, že ma pán Boh obdaril hned dvomi fazulkami naraz. Možno som si v smútku tak veľmi želala byť opät s nimi, že mi prišli na pomoc...len sme si tie úlohy teraz vymenili:-)