Maturitný ročník, Revúca. Volám s brutálnou opicou domov do Žiliny starému otcovi, že som vporiadku. Z telefónnej búdky na námestí:-) Som si istá, že z môjho hlasu cíti rezignáciu a čaká, kedy vybalím niečo šokujúce, pripravená prijať trest starej mamy:-) Áno, musela som sa opiť a olizovať sa pol večera s Bupim, namiesto toho, aby som si strážila svoje veci. No, ale to taký tínejdžer v časoch, akých som ja študovala ešte nevie. Zatiaľ len tuším, že podobné dve príhody ma naučia dávať si na svoje veci pozor, nikomu neveriť a donútia ma pochopiť, prečo si naši našívali vrecká do spoďárov, ak cestovali niekam do "vychytených" oblastí. A netuším ani to, že život mi dá možnosť túto príučku pravidelne zopakovať...čert to ber. Aj ten sprostý Siemens mobil, vtedy najmenší, aký sa dal zohnať.
Starý otec mi dal neuveriteľne veľa do života. Jednou z vecí bola dôvera. Možnosť veriť niekomu bezvýhradne, možnosť spoľahnúť sa...moje oči sú tvoje, tvoje ruky sú moje...moje prísne tajné dvojča, môj externý disk:-) Takáto úroveň vzťahu zakladá hlavne na vzájomnom poznaní. Preto som už pri ukončení mojej oznamovacej vety vedela, že sa potmehúdsky usmieva. Aby nezanedbal povinnú časť výchovy nepodareného decka musela nastať veľavýznamná pauza. Odkašľanie. Potom dôležitým tónom typu "počúvaj, lebo takúto radu do života Ti poviem len raz" prehovoril. "Lucinka, ak nejde o život, ide o hovno"
A bolo to tam. Ďaľší z momentov, ktorý sa navždy zapísal do mojej "Kroniky človeka". Táto veta veľmi kruto a výstižne odstrihla všetky obsiahle rady, dlhé rozhovory, spoločné zážitky a krásne vyzdvihla, čo mi chcel starý otec vždy povedať. Keby som chcela, mohla by som tento jeho výrok rozbaliť ako stan, obrovitánsky zhluk plný myšlienok, s jediným exemplárom návodu vo vačku. Tento blog je o mojom starom otcovi. O tom, ako mi veľký človek postavil veľký stan.
